NEMKA

---

Boris s povzdychom otvoril oči. Sivý strop vyzeral strašne. Priamo nad jeho hlavou sa odlupoval kus omietky, len mu spadnúť do tváre. To si teda vybral mizerné miesto na lov. Alebo skôr na úkryt.

Vojaci sa včera zase chválili svojou korisťou. Teraz po bojoch sa väčšina z nich úplne prestala ovládať. V skupinách prehľadávali trosky mesta, hlavne v noci. Kvôli tomu kriku sa nedalo spať, všetky okná boli dávno vybité. Koľko im stačilo? Iljin vraj zvládol aj šesť za noc, Pavlov a Usenko tiež nezaostávali. Vlastne každý vojak sa mohol pochváliť nejakým číslom, každý okrem…

„Okrem Chajkina!“ vyhlásil včera opitý Iljin, zlomyseľne sa uškŕňajúc na Borisa.

„Na to je náš Moše príliš zbabelý!“ pridal sa Usenko.

„Zvláštne, že po tom všetkom sa Fricom ani nechce pomstiť,“ uvažoval Pavlov.

Pomstiť sa? Boris na to myslel často. Nemci mu vzali všetko, čo mal. Áno, po pomste túžil. Ale hlavne chcel zabudnúť. Bojoval, zabíjal Fricov, no vlastne to celé nemalo zmysel. Čo sa zmení? Jeho rodina je mŕtva.

No toto bolo iné. Boj vojakom už dávno nestačil, chceli viac. Tak začali ubližovať ľuďom, ktorí nikdy nebojovali, ktorí boli nevinní.

„Nevinní!“ vysmial sa mu raz Iljin, „Chajkin, všetci Frici sú vinní! Tie ženské tam vonku, čo myslíš, čo asi robili ich muži a bratia? Zabíjali, hlavne tých tvojich! A ty ich ešte obhajuješ!“

A takto pokračovali. Každý–jeden–mizerný–deň. Vždy si šiel sadnúť inam, no ich vtieravé hlasy nie a nie odísť. Vrývali sa mu do mozgu, dobiedzali stále hlasnejšie. A s nimi všetky urážky a hlúpe reči, ktoré si kedy vypočul. Už toho mal dosť. Tak sa včera večer konečne nechal vyprovokovať. Prirútil sa rovno k tým posmeškárom a stavil dve fľaše vodky, že to spraví. Hneď zajtra, sám. Jedna obeť. Všetci traja nadšene súhlasili. „Ale dones jej sukňu, inak ti ten chľast nedám!“ zakričal za ním ešte Iljin.

A má to. Teraz musí trčať v tejto polorozpadnutej budove, ktorú si ráno náhodne vybral. Cez vyvalené dvere vošiel do bytu na prvom poschodí, kde v jednej miestnosti našiel celkom zachovalú pohovku. Jej kvietkovaný vzor sa skrýval pod hrubou vrstvou prachu a špiny, nevadí, už zažil horšie. Inak toho v byte veľa neostalo. Niečo si vzali domáci na úteku, zvyšok vyrabovali vojaci. Okrem úbohej pohovky, priťažkej, aby s ňou niekto pohol. Boris prešiel aj ostatné izby, nič cenné však nenašiel.

Položil pušku a vak na zem a pohodlne sa usalašil na pohovke, hľadiac na rozpadávajúci sa strop. Vôbec sa mu nechcelo ísť von a splniť stávku, radšej tu bude celý deň ležať. Prečo také niečo vôbec navrhol? A kde zoženie toľko vodky? Zavrel oči, nechcel na to myslieť. Posledné noci sotva spal a pohovka bola tak príjemne mäkká…

Nespraví to. Aspoň sa má kde skryť. Nie ako ony.

Videl ich každé ráno, ako sa trúsia po uliciach, kým vojaci vyspávali z nočného pitia. Nemecké ženy sa tisli ku stenám, skryté v tieňoch, a hľadali niečo na jedenie pre svoje deti. Niektoré sa zabalili do špinavých handier a zamazali si tváre, aby vyzerali staré a škaredé. Väčšina vojakov to hneď prekukla.

Zábava nastala, až sa ženská pokúsila ujsť. Vtedy vojakov nezastavilo nič. Prehnali ju cez celú ulicu, až spadla od vysilenia, a vrhli sa na ňu ako psy. Občas ju odvliekli preč, ale väčšine sa nechcelo ani to. Proste ju držali na zemi, kým sa všetci nevystriedali. Na konci ostala zakrvavená žena, niekedy len mŕtvola, a spokojní chlapi. A tak to bolo stále dookola. Len málo vojakov sa tohto lovu nezúčastňovalo, vrátane Borisa. Načo prenasledovať nejaké vrieskajúce ženy? Ich zúfalý krik, každú chvíľu ho odkiaľsi začul…

Čo to bolo? Myklo ním, až skoro zletel z pohovky. To spal? Ako dlho?! Rozospato sa posadil, srdce mu splašene narážalo o rebrá. Akoby v predsieni, hneď vedľa izby s pohovkou, niečo žuchlo. Žeby ho našli tí traja? Vedel, že od rána ho hľadajú, chceli vidieť, ako zlyhá. No on bol rýchlejší a našiel si tento byt. Pomaly siahol po puške, oči uprené smerom k predsieni, hoci z pohovky do nej nedovidel.

Ticho. Žeby sa mu to len zdalo?

Opatrne spustil nohy na zem, puška pripravená. Náhle sa v prázdnom byte vôbec necítil bezpečne. Bol to hlúpy pocit, to dobre vedel. Veď čo také by mu tu mohlo ublížiť? Potkany? Kvietkovaná pohovka?

Tak rád by bol ostal a poležal si, no už bolo neskoro. Byt prestal byť vhodnou skrýšou, musel si nájsť inú. Namrzene vstal, vyhodil si vak na chrbát a chystal sa na odchod.

Ešte ani nevstúpil do predsiene, keď ju zazrel. Nejaké postava kľačala medzi troskami chrbtom k nemu a prehrabávala sa v poničenej skrinke. Nevšimla si ho. Prekvapený Boris sa opatrne oprel o zárubňu, pozorujúc postavu.

Bola chudá, priam sa strácala v špinavých, no pekných šatách. Chrbát jej zakrývali dlhé neupravené vlasy. Boli plavé, takmer biele. Boris sa zhlboka nadýchol. Nevidel postave do tváre, ale hneď vedel, kto to je. Ženská. Nemka. Celý deň sa snaží vyhnúť tej stávke, ale nie, nejaká Fricka si musí vybrať práve jeho byt!

Nedokázal z nej odtrhnúť zrak. Jej belavé vlasy mu pripomenuli to strašné ráno. Zavrel oči, no spomienky sa vrátili, už ich nešlo zastaviť.

***

Boris stál v lese, všade ľudia, plač. Niekde vpredu jama. Nevidel na ňu, no bola tam, počul streľbu. Telá padali, rad sa skracoval. Nemci v uniformách. Vrahovia. Pomedzi stromy sa lenivo plazila studená hmla. Celý sa chvel, ledva dýchal. Ale nesmel sa báť, nie pred mladšou sestrou!

„Poďme domov, prosím, chcem preč!“ šepkala bledá Saša, pevne mu zvierajúc rameno.

Náhle sa pri nich zjavil mladý Nemec. S úškrnom si posunul čiapku dozadu a Boris zazrel jeho blonďavé, skoro biele vlasy. Ale Fric si ho nevšímal. Díval sa na Sašu. Bez slova ju zdrapil za plece a pritiahol k svojmu telu. Saša zapišťala. Pustila svojho brata.

Borisovi sa zatmelo pred očami. Nepremýšľal, len sa vrhol na Nemca. Ten to nečakal a o chvíľu sa všetci traja váľali po zemi. Boris mlátil okolo seba, udierajúc Frica, kam len mohol.

Ktosi ho zdrapil za ruky a strhol z blondiaka. Nemecké nadávky. Ďalší Frici ho šmarili do trávy a obklopili ako supy. Potom prišli kopance, od bolesti lapal po dychu. Ledva si stihol rukami zakryť tvár. Mal pocit, akoby mu práve zlomili všetky kosti v tele.

Saša! Kde je?! Roztvoril dlane a na jeden krátky, mučivý okamih zazrel, ako ju blondiak tisne k zemi, rozťahujúc jej nohy. Sašina tvár bola skrivená od bolesti.

Ďalší kopanec Boris dostal priamo do hlavy. Skríkol, Saša zmizla. Krv v očiach. Pozrel nahor, na strop posmievajúcich sa tvárí. Jeden z Nemcov naňho namieril pištoľ.

Pálivá bolesť v hrudi, nemohol sa pohnúť. Strach. Potom nič.

***

Boris pomaly vstúpil do predsiene. V hlave mu hučalo, sotva vnímal, kam ide.

Nemka ho začula. Obzrela sa a ich oči sa stretli. Až teraz si uvedomil, aká je mladá. Žiadna ženská, len dievča ako Saša, navyše celkom pekné. Sledoval, ako sa jej hnedé oči roztiahli od strachu. Mal také aj blondiak? Boris nevedel. Len tam stál a díval sa.

Prvá sa pohla Nemka. Vydesene vyskočila na nohy, chcela ujsť čo najďalej od neho.

Tak to teda nie!

„Stoj!“ zreval, až sa zľakol vlastného hlasu. Čo to robíš?

Jasné, že dievča jeho rozkaz ignorovalo. Už sa vrhlo k schodom. Mohol ho nechať ujsť, nič z tohto predsa nechcel. Dočerta s Iljinom a hlúpu stávkou!

Čo myslíš, čo asi robili ich muži a bratia?

Saša. Jeden z nich mu vzal Sašu. Život. To robili.

Nemku dostihol až pri schodoch. Pušku a vak za behu odhodil, len by mu zavadzali. Zozadu schmatol dievča za ramená a vovliekol ho naspäť do bytu, nevšímajúc si jeho vresk. Kde je tá mizerná pohovka? Konečne ju našiel a dievčinu na ňu hodil. Ostala sedieť, len sa schúlila do guľôčky. Biele vlasy jej padali do tváre, videl len oči. Hnedé a plné sĺz.

Boris nad ňou ostal stáť s prekríženými rukami. Tvár mal kamennú, vnútri však neistotu. Je to naozaj ona? Príbuzná, sestra toho blondiaka? Ale prečo práve táto, ozval sa mu v hlase neistý hlások. Trochu priveľká náhoda, nemyslíš? „Nie,“ zašepkal, „má jeho vlasy.“

Keď vstúpil do armády, zo začiatku behal ku každému nemeckému vojakovi s plavými vlasmi, ktorého zazrel, pozorne sa díval do tvárí mŕtvol aj zmätených zajatcov. Ale nikdy to nebol ten jeden. Vtedy si uvedomil, že mladíka už nenájde. Premárnil svoju jedinú šancu. A tak sa snažil zabudnúť. Celé tie roky si namýšľal, že sa vlastne nič nestalo, že Saša naňho čaká doma. Tá lož mu pomáhala prežiť, a predsa ho pomaly ničila. Raz si musel spomenúť.

***

Nevedel, ako sa mu ten večer podarilo vyhrabať z jamy cez toľké telá. No pamätal si studenú trávu, vlhkú od rosy. Celé hodiny sa v nej plazil popri tej smradľavej diere, lebo od bolesti nedokázal vstať, a vykrikoval jej meno. Prstami zúfalo prehrabával zakrvavenú hlinu, spoznával stále viac nehybných tvárí.

A tam ju našiel, nahú tesne pri okraji. Hneď videl, že ide neskoro. Ten hnusák Sašu zastrelil, krv jej zašpinila tvár, skrútenú od bezmocného strachu a bolesti. Ďalšiu červenú škvrnu zazrel medzi jej nohami.

***

„Bitte,“ slabé zašepkanie prerušilo Borisovu spomienku. Pozrel na dievča. Už sa ani nesnažilo ujsť, len sa krčilo na kvietkovanej pohovke.

„Bite? Vážne?“ zasmial sa, vzrušenie v ňom stúpalo, „myslíš, že to úbohé bite mi pomohlo, keď ma vaši vliekli na popravu? A hádaj, čo tam robili s peknými dievčatami!“

Vytriešťala naňho oči, nerozumela ani slovo rusky. Bolo mu to jedno. Všetky pochybnosti zatlačil kamsi hlboko a hneď sa cítil istejší. Je to ona, vravel si rozhodne. Aspoň že je pekná, vlastne sa mu celkom páčila. Začal si odopínať opasok uniformy.

Hneď videla, že to myslí vážne. S krikom sa pokúsila zoskočiť z pohovky, no Boris ju poľahky zatlačil naspäť. „Drž hubu!“ zrúkol. Tohto sa dosť napočúval každú noc.

Zblízka bola ešte krajšia.

***

Ani sa nenazdal a bol koniec. Sedel na pohovke, sťažka oddychujúc. Jeho prvá ženská.

Cítil vinu? Prekvapivo ani nie. Myslel na blonďavého Frica a zakrvavenú Sašu a pocítil krutú spokojnosť. Spravil, čo mal. Za Sašu.

Pozrel na druhý koniec pohovky. Schúlená Nemka sa ešte stále nepohla. Žiaden strach či smútok, jej tvár bola prázdna ako sivé steny okolo. Presne takto sa tvárila, odkedy s ňou začal.

Tak si užil. Teraz už musí ísť a vymámiť od Iljina tú vodku. Ten bude prekvapený!

Boris vstal a nohavice mu so žuchnutím spadli na zem. Nahlas zanadával. Zabudol si zapnúť opasok a tie nohavice mu boli priveľké, jasné, že nedržali. Namrzene sa po ne zohol.

Nevšimol si, ako sa dievčina pri začutí jeho hlasu strhla a pozrela naňho. Jej hnedé oči mu skĺzli z tváre nižšie, až medzi nohy. Tam to zazrela, len na chvíľu, kým sa sklonil. Celá stuhla: „Bist du Jude?“

Boris sa zarazil, nečakal, že sa dievča ešte ozve. Nevedel nemecky, no to posledné slovo dobre poznal. „Jude? Jaja,“ odpovedal, kým sa babral s opaskom. Už si všimla, že je obrezaný. Výborne, len nech to vie, tá hrdá Árijka!

„Ich auch,“ zašepkala.

„Čože? Ich… nerozumiem,“ zmätene na ňu pozrel. Niežeby bola jeho starosť, čo má to dievča na srdci, no zvedavosť nad ním zvíťazila.

Nemka opatrne zdvihla ruku, akoby sa bála, že na ňu zase skočí. Ukázala na seba, nespúšťajúc z neho zrak: „J-Jüdin. Jude.“

Borisovi sa podlomili nohy.

To dievča bolo Židovka? Nemožné! Všetci Židia v Nemecku sú mŕtvi, áno, musia byť, tu sa to predsa celé začalo, ako môže byť stále nažive?! To naňho niečo skúša?

Pred očami mal malú vydesenú Sašu, muselo ju strašne bolieť, čo jej ten hnusák blonďavý spravil! No keď ich zavrel, miesto Frica videl sám seba, tisol Sašu k zemi. Tým hnusákom bol on.

Už nevládal. Spadol na dlážku, tvár skryl do dlaní. Zakrátko boli celé vlhké. Za Sašou nevyronil jedinú slzu, len to v sebe dusil. Až dodnes. Všetko v ňom vybuchlo a on tam sedel a fňukal ako malé decko, zatiaľ čo plavovlasá Nemka sa mlčky dívala.

„Prepáč, nechcel som, mrzí ma to!“ opakoval stále dookola, hoci nerozumela.

Tiež raz stála v lese, čakajúc na popravu? Ublížili jej ako Saši?

Tak rád by ju bol vzal do náručia, ospravedlnil sa. Mohol jej pomôcť, vlastne musí, nenechá ju tu samú, keď vonku behajú opití vojaci! No keď sa k nej chcel priblížiť, dievčina sa zhrozene odtiahla, až skoro spadla z pohovky. Bol Žid, rovnaká krv, a predsa ho nechcela mať pri sebe. Bolelo to. Sprostá stávka. Sprostý Boris.

Snažil sa, presviedčal, no ona nepočúvala, len mu cez plece hľadela do prázdna. Posunul sa a v jej očiach zazrel výčitku. Prečo, pýtali sa. Neodkázal im odpovedať.

„Bite, poď so mnou! Pomôžem ti,“ vravel jej. Nič, veď nehovorila po rusky. A on zase po nemecky. Vedel, že môže proste odísť, dievčina nebola jeho starosť. No predstava, že tu bude sedieť úplne sama na kvietkovanej pohovke, bezmocná, až ju nájde niektorý z vojakov… ten idiot Iljin… Nie! To nesmie!

V zúfalstve skúsil jidiš: „Ich ken helfn dir, ich hob esn. Bite, kom!“ prosil ju. Nebolo ľahké hovoriť jazykom, ktorý nepoužíval celé roky. Nemal s kým.

Ale fungovalo to, áno, konečne sa k nemu otočila! A potom prikývla.

***

Po ulici kráčali rýchlo. Boris v uniforme a pekné dievča po jeho boku.

Na chrbte cítil zvedavé pohľady. Nepríjemné, no krátke. Ľudia sa pozreli a zabudli, veď nevideli nič nové. To si len ďalšia ženská vybrala jedného vojaka, aby ho mohla potešiť. Teraz si ide po odmenu: jedlo a ochranu. Lepšie než byť korisť a každú noc slúžiť desiatkam opitých mužov.

Pozrel vedľa. Dievča malo sklonenú hlavu, takmer biele vlasy mu zakrývali tvár. Škoda. Bola pekná, tá nemecká Židovka. Saša tiež. Žalúdok sa mu zachvel, radšej sa odvrátil.

Zastali pred jednou z nepoškodených budov. Tam vnútri boli debny so zásobami, väčšina pre vojakov, občas sa ušlo domácim. Aj Frici potrebujú jesť.

Vonku pri dverách stál znudený vojak, opierajúc sa o tehlovú stenu, a fajčil. Pozrel na nich a cigareta mu skoro vypadla z ruky. „Ja neverím!“ zvolal prekvapene, „Chajkin konečne dostal rozum!“ Obzeral si Nemku a oči mu svietili, na perách pohŕdavý úškrn: „Dúfam, že sa podelíš.“

„Tak na to zabudni, Zolotov!“ schladil ho Boris, „pozri, potreboval by som pre ňu… nejakú odmenu.“ Nebolo to povolené, ale Zolotov ho neprezradí.

Vojak zahodil cigaretu: „Odmenu, jasné. Počkaj tu, niečo ti donesiem.“ Ako otváral dvere, vrhol na dievča posledný chtivý pohľad: „Bola dobrá?“

Boris zaváhal. „Áno,“ zašepkal, „áno, bola.“

Zolotov sa rozrehotal. „Výborne, Chajkin!“ pochválil ho, „dúfam, že vie, že si Židák! To bude mať hanbu, fašistka!“ A zmizol vnútri.

Boris cítil, ako mu horí tvár. Ruky zovrel v päsť, až ho nechty bodli do špinavých dlaní. Len pokoj. Zolotov bol fajn, len mával nepríjemné reči. Hlavne o ženských.

Čo vlastne robí jeho Nemka? Práve si odhrnula svetlé vlasy z tváre a jej hnedé oči behali po okolí. Dvere, ulica, Boris. A v nich úzkosť. Začala posmrkávať.

„No tak, neboj,“ natiahol ruku, aby ju objal, upokojil, no ona sa uhla. Rýchlo sa stiahol.

Trápne ticho. Vedel, že mu nedôveruje. Stála tam celá napnutá, každú chvíľu pripravená ujsť. Nenápadne sledoval, ako hľadá najľahšiu únikovú cestu. Hlúpy nápad. Dobehol by ju.

„Chajkin!!!“

Od ľaku obaja vyskočili. Boris sa zdesene obzrel za seba, ten hlas, prečo práve teraz? A tam sa k ním blížili tí traja. Iljin, Pavlov a Usenko. Koniec.

„On to spravil, vážne to spravil!“ hulákal Iljin na celú ulicu. Keby tak zavrel hubu. Aspoň raz.

Boris sa k nim prudko otočil. Trojica zastala kúsok od neho, tváre vyškerené, už zase chľastali. Sotva naňho pozreli, oči mali len pre Nemku. Tie ich nedočkavé pohľady dobre poznal. Zlá predtucha mu stiahla žalúdok.

„Dajte jej pokoj!“ odsekol odváženejšie, než sa cítil. Traja na jedného, „je to Židovka.“

„No a?“ Iljin sa zasmial, „frau iz frau!“

Nemka vyľakane cúvla: „Wer sind sie?“ Výčitka v jej hlase sa nedala prepočuť. To nie! Boris sa k nej obrátil a jej hnedé oči ho prebodli ako dýky. Prečo si ma k nim priviedol, nehlučne kričali. Vravel si, že sa nemám báť! Nezniesol to, ten žalujúci pohľad. Otvoril ústa, chcel niečo povedať, čokoľvek. Len sa tak na mňa nedívaj, ja som ich sem nevolal!

Iljinovi hneď došlo, čo sa deje. Zlomyseľne sa usmial. „Hej, Chajkin! Danke fir di frau!“ náhle skríkol, naschvál nemecky.

Jej tvár sa skrútila do bolestnej grimasy. Pochopila. Boris ju zradil. Sľúbil jej esn, a čo dostane? Ona nič, len jeho „kamaráti“. Dostanú ju celú, presne ako on.

Prudký náraz zozadu Borisa takmer zhodil na zem. To ho Iljin odsotil a bez váhania sa vrhol na úbohú dievčinu. Stuhla, ani len nevykríkla.

Presne ako Saša. Tiež mlčala, keď ležala v tráve a na nej, v nej blondiak. Žiaden plač, ani prosby, len bolesť. A Boris sa díval, nepomohol. Boli ako ovce, bezmocne sa váľali po zemi, nech s nimi robia, čo chcú. Fric to vedel, Iljin to vedel. Tak konali.

Lenže teraz už nebol bezbranný.

Ulicou zaznel osamelý výstrel. Boris zažmurkal. Čože, odkiaľ to prišlo? Sklonil hlavu a v rukách držal pušku. Hlaveň bola ešte teplá.

Iljin ležal na zemi, roztiahnutý ako žaba. Vo vlasoch sa mu leskla krv.

Triaška, bolesť brucha. Čo to len spravil? Boris sa obzeral, prečo je sám? Pavlov a Usenko dávno ušli, asi mysleli, že vystrelí aj po nich. A Nemka? Na okamih zazrel jej špinavé šaty, ako miznú na konci ulice. Ani nepoznal jej meno. Hlupák, prečo sa naň nespýtal?

Z dverí za ním vybehol Zolotov s ďalšími vojakmi, zbrane pripravené: „Čo sa stalo, kto strieľal?“ spustil. Zazrel telo, potom Borisa, „á do riti!“

Boris akoby sa ocitol v hmle, všetko bolo nejasné. Ulica sa rýchlo zapĺňala vojakmi, všetci hľadali toho blázna, ktorý sa opovážil strieľať po víťazoch. Boris cúval, preč od tela, preč od ich prekvapených pohľadov. Ktosi ho oslovil, slová však nevnímal. Od hrôzy ledva dýchal. Vraždil! Muža z vlastnej jednotky! Musí zmiznúť! Ale kam? Kruh sa uzatváral, za chvíľu ho zase skopú a zastrelia. Telo pôjde do jamy k ostatným.

„Nie, ne-nechápete,“ vravel tváram okolo, hlas mu preskakoval, „Saša, br-bránil som Sašu-šu!“

Kruh sa už zavrel, uzamkol ho s Iljinovou mŕtvolou. Koniec, žiaden únik. Uvedomil si, že stále drží pušku. Už naňho mierilo niekoľko hlavní.

V kruhu sa vytvorila medzera a Boris v nej zazrel modré uniformy. NKVD.

Pustil pušku a klesol na kolená.