Barbora Jarinová

HLADNÍ

Tri osoby, tri životy, tri duše.
Navzájom vzdialení, s rôznymi túžbami a ešte rozmanitejšími osudmi, zavše hľadajúci a nenachádzajúci.
Navonok bez akejkoľvek podoby a predsa…
Jedna maličkosť spájala ich sťa most, ako stuha sa vlnila medzi nimi a tak sa stávali temer jednotnými.
Len jednu jedinú vec mali spoločnú.
Všetci boli hladní.


VENOVANÉ ANE

Ana je celkom neobyčajné dievča. Málo rozpráva, ale zato sa veľa smeje a na jeseň prestala chodiť na klavír, lebo ako povedala mame, nemôže viac počúvať svoju otrasnú kakofóniu.
Kakofóniu.
Ana rada používa podobné slová. A veľmi rada ich aj píše.
Keď prší, leží na posteli a píše do denníka.
Keď svieti slnko, sedí na schodoch do domu a píše do denníka.
Minulý rok stretla milého a pekného chlapca a tak si to zapísala;  všetko to búšenie v srdci a sucho v hrdle, chvíľu naňho myslela, no potom ju to prestalo baviť a všetko sa skončilo.
Taká láska.

V januári bola Ana veľmi nešťastná.
Som smutná, lebo mama chce, aby som bola doktorka a ja neviem čo chcem. Ale doktorka stopercentne nie. Krv sa mi bridí.
Vo februári Ana poslala prihlášky na vysokú školu, nie na medicínu, ale na učiteľstvo.  Kvôli tomu sa s mamou pohádali, mama sa urazila a mali tichú domácnosť.
Ale ocko povedal, že mám robiť, čo chcem; starká zas, že učiteľstvo je cnostné povolanie. Starká je síce stará, ale veľmi múdra. Kiežby som mala kamarátku ako je ona!

A tu je druhý Anin problém.
Nemá dobrú kamarátku. Odkedy Zina Kráľová zmenila školu, býva zavše sama.
Presne vtedy sa stal Aniným kamarátom denník.
Ale ten je dobrý len jednostranne. Nesmeje sa, neklebetí, neodvráva ani sa nechodí korčuľovať, no zato toho vie toľko o Ane!
Vie, že celý minulý týždeň Ana plakala, stránky boli mokré a atrament sa rozpil kade-tade, no netuší prečo.
Vie, že predvčerom mala Ana oslavu narodenín a bolo jej veselo, lebo pozvala spolužiačku, ktorá rada číta a veľa rozpráva a možno sa stane jej kamarátkou.
Denník vie aj to, že Ane prišiel akýsi list, a ona sa, čítajúc ho, prudko začervenala.
Vie aj to, že už je skoro koniec leta a Ana sa bojí novej školy. Bude jej všetko nové a cudzie a bude jej chýbať všetko známe. Preto sa bojí.

A to je asi všetko, čo denník zatiaľ vie.
Lebo pozná len to, čo sa už stalo.
Ale tuší, že Ane sa nejako zmení život.
Čoskoro.


NA ROZHRANÍ

Vlak pomaly hrkotal po dedinskej koľajnici. Muž v tmavej vetrovke zamyslene hľadel z okna a chvíľami si oblizoval popraskanú spodnú peru.
Ľudia sediaci pred ním sa hlučne rozprávali a smiali.
Vlak rytmicky nadhadzoval a ponúkal zlatisté výhľady na obrobené polia. Všade plno  práce, staroznámych vôní a….

Vracia sa domov.
Po toľkých rokoch, s hanbou a prázdnymi rukami.

Pohľadom prechádzal po ľuďoch sediacich vo vozni, hľadajúc známu tvár a srdce mu prudko trepotalo.
Ešte je čas.
Vystúpiť, odísť, zmiznúť.
S hnevom a bolesťou zmraštil čelo, odhrnul si z neho spotené vlasy a pokrútil hlavou.
Dosť už bolo nesprávnych odbočiek.
Vytiahol si zips na bunde nahor a zaboril do nej bradu. Akéže to bude doma privítanie?
Dlhý čas o sebe nedal vedieť.
Hanbil sa. A teraz hádam ešte viac. Zhlboka sa nadýchol.
Ide domov.
Vo vlaku sa oyval názov poslednej zastávky. Vlak opatrne spomaľoval, so škrípaním sa blížil k nástupišťu, no muž sa nehýbal a ďalej uprene hľadel do diaľky.
Vyschlo mu v hrdle a celým telom mu prebehla triaška.
Zrazu sa spamätal, strhol sa a bleskovo sa postavil.
Veď doma je dobre.
Azda mu odpustia; všetky tie premárnené roky, hnev a málo láskavých slov.
Doma ho budú čakať, pochopia, odpustia a….
Vlak s funením zastal a muž vo vetrovke rezko vystúpil z vagóna.


TMAVOMODRÁ KAPITOLA

Keď som im oznámil tú správu, Kamila strčila hlavu do vankúša a revala. Jedenapolročný Adam bol ticho a ďalej otláčal prstami vodové farby na papier. Mamu si  pamätať nebude.
Ja som stál v dverách do kuchyne, opierajúc sa o hrdzavú zárubňu a necítil som vôbec nič. Svojim slovám som nerozumel a môj mozog odmietol pracovať.
Kamila podišla ku mne a s mokrou tvárou ma objala okolo brucha.
Odrazu ma priam fyzicky bolestivo pichlo pri srdci… a ja som si uvedomil, že sme zostali už len traja.

Týždeň predtým som sa pýtal Moniky, prečo prestala písať.
Písala nádherne.
Môžbyť som bol jej najväčším fanúšikom. Azda to aj bolo tak a som na to veľmi hrdý.
Monika sa zasmiala a tuhšie mi stisla ruku.  V izbe sme sedeli len my dvaja, sestry pred hodnou chvíľou odišli a dovolili mi zostať na noc.
„Už nechcem, vieš?“ povedala a kútiky úst sa jej zdvihli nahor.
„Keď tu teraz ležím a pozerám z okna na jesenné lístie, myslievam neustále na vás doma. Myšlienky mi víria jedna za druhou a niekedy sú tmavomodré… inokedy žlté, ružové. Naozajstná explózia farieb!“
Smiala sa a tuho mi zvierala ruku. Bol som zmätený. Nie vždy som jej rozumel.
„ A tak ich aj teraz mám pekne v pamäti, každý príbeh a každá farba má svoje miesto; a keď mi býva smutno, v mysli prevraciam stránky a čítam ďalšiu kapitolu. S Kamilkou vykrajujeme medovníčky… to je zlatistá farba; na jar sadíme semienka do zeme… zelená…v lete vešiame na strom hojdaciu sieť a sedíme všetci v nej…“
Hlas zmĺkol. Spýtavo som na ňu pozrel.
„Už nevládzem, vieš?“ Povedala cudzím tichým hlasom a prestala sa smiať. V hrdle mi vyschlo.
Izba je hnusná, chorobne biela, okná sú maličké a vôbec tu nemáme byť, máme byť doma, spolu a s našimi deťmi, a ….
„Veľmi vás ľúbim. Nezabudnite na mňa, dobre?“

***

Od pätnásteho októbra chodím v noci behávať. Zhruba pred dvoma týždňami sa k nám presťahovala starká a tak sa nebojím nechávať Adama a Kamilu doma. Zvesím z vešiaka vetrovku, obujem ošúchané tenisky a idem.

V tmavých uliciach svietia kde-tu usmoklené lampy, v susedných domoch zhasínajú svetlá. Pozerám na nebo a počítam hviezdy.

Niekedy sa hádam s Bohom.
Vytýkam mu, že mi ťa vzal; že ma tu nechal samého; že cítim veľký bôľ.
Že od pätnásteho októbra neplačem.
Občas cítim, že odpovedá; otcovsky ma drží za ruku a hladí po chrbte, akoby som bol opäť malým chlapcom.
A tak sa nakoniec vždy pomeríme.

Počujem v diaľke prechádzať autá, trúbiť kamióny a každý nepatrný zvuk sa ako ozvena rozlieha po tichom meste.
Cez plecia mám prehodený tvoj sveter. Nie je mi zima; avšak sveter stále vonia ako levanduľa, káva a ty. Bežím, bežím…. a bežím. Hlavu mám celkom prázdnu, iba načúvam tlkotu srdca, pozerám na nebo a nerátam kroky.
Pri poslednom dome sa stretávame.
Ako vždy.
Máš opäť tie pekné červené šaty po kolená a roztrhnutú pančuchu na pravej nohe. Usmeješ sa a chytíš ma za ruku. Posledný kúsok cesty bežíme spolu.
Počujem ťa ako sa smeješ vedľa mňa, dychčíš a vravíš, že už nevládzeš ďalej.  Ja neprivolím a ťahám ťa ďalej. Na kopčeku rátame hviezdy spolu, pobozkáš ma na čelo a ….

Domov sa vraciam sám. Pomalými krokmi a v tichoti idem späť k spiacim deťom.
Vravím Bohu, aký je šťastný, že ťa tam má.
Prikyvuje, vie to.

Pred vchodovými dverami ti vravím dobrú noc. Čakám na odpoveď, no neprichádza.
Stojím pred bytovkou, nos mám zaborený do fialového pulóvra a bojím sa budúcnosti.
Len jednu vec viem naisto.
Nezabudnem.


Všetci po tom túžime.

Po láske, porozumení, po Božom dotyku.
Po mäkkosti na srdci.
Po tichom súzvuku duší.

A tak hľadáme, blúdime a tápeme.
Hľadáme chodník, ktorým sme prišli a vraciame sa ním späť, alebo pokračujeme ďalej.
Rozbité črepiny skladáme dokopy.
Pukliny zatierame.

Neprestajne sa učíme ako žiť.